Opäť ma čakal jeden z tých náročnejších dní. Deň, ktorý neunavil len mňa ale aj moju maminku. Večer sme od únavy zaspali obe spolu v posteli, čo ja milujem, pretože keď sa zobudím a nikoho vedľa seba nevidím tak si ich pekne zavolám. Najprv poobzerám či niečo nové v izbe nepribudlo. Potom pozriem na strop koľko je hodín. Veľmi sa mi páčia tie modré číselká na strope. Lenže včera sme s mamčou zaspali skôr než stihla zrekapitulovať náš deň. Boli sme prvý krát cvičiť. Veľmi sa mi to nepáčilo, čo som dala aj patrične najavo. Síce ma teta sestrička na rehabilitácii chválila ale mne sa vôbec nepozdávalo ako ma držala za hlavu. Vôbec som s ňou nemohla hýbať a tak som kričala nech ma konečne pustia ale oni to nechápali. Išla som si plúca vykričať a nič. Ešte ma štuchla raz pod jedno rebro a raz pod druhé. Nepríjemný zážitok. Po cvičení ma zase dalšia tetuška masirovala masážnou loptičkou. Po masáži som sa vyhriala pod lampou ako jašterička na slniečku. To bolo príjemne, zaspala som.Snívalo sa mi ako sa vyhrievam na slniečku pri mori pod palmou... Zo sna ma vyrhla mamina keď ma začala obliekať, naša cesta mala pokračovanie do nemocnice na Antolskú za Mudr. Kabátovou. maminka s ockom potrebovali prekonzultovať používanie môjho načúvacieho aparátu s odborníčkou. Nedozvedeli sa nič nové, len to čo im už povedali v nemocnici na Kramároch...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára